Pri mojich sukulentárskych  začiatkoch som dosť často navštevoval zbierky, toho času jedine dostupných ,smerom na západ , českých kaktusárov a túžobne hľadal ukryté kútiky sukulentov , ktorých na moju radosť bolo dosť a dosť.

Popri jedenej z ciest za lithopsami sme sa aj s kamarátom Tiborom dostali aj do skleníkov p. Jirku Kundeliusa z Brna ,  ktorý mal popri nespočetných krásnych astrofít a iných kaktusov aj peknú zbierku sukulenov z Afriky. Tak konečne! – zaplesalo aj moje sukulentárske srdiečko. Na policiach dlhých tak 10m boli samé faucarie ,euphorbie, pleiospilosy a hlavne po čo sme tam išli -lithopsy. Z tejto návštevy je aj už v inom príspevku spomínaná euphorbia  obesa ,ktorá tak chutila môjmu nebohému baranovi. Nabrali, pardon nakúpili sme lithopsov čo hrdlo ráči. Bolo z čoho vyberať, však ich bolo neúrekom a čo bolo hlavne, neboli drahé. Jednu maličkú chybičku krásy , ale mali. Väčšinou to boli hybridy, ale o to krajšie a rozmanitejšie. Do dnešných dní , ale z týchto rastlín mám a aj čisté druhy, ktoré sú aj po 15tich rokoch pekné a vystavované na výstavách. Pokúpili sme toho neúrekom, boli medzi nimi aj kaktusy a iné sukulenty.

Po menšej dopravnej nehode, ktorá sa nám pritrafila v meste sme sa po prenocovaní u Jardu Honca pobrali domov. Nebudem tu opisovať Jardove skleníky a ani jeho prekrásne sukulentné skalky , ktoré boli mimochodom , inšpiráciou pre mňa a dodnes som mu za to vďačný. Nakopol ma tým správnym smerom no a bolo by to písanie na viac riadkov / čo nie je nemožné ,pri Jardovej pohostinnosti a správnej povahe../ A nie len pár riadkov….  . Tak , litopsíky pekne zabalené a roztriedené v sáčkoch sme popchali kde sa dalo. Naschvál som si zobral na tento účel staré ponožky a tričká, kde som ich napchal. Takto zabalené som ich , akože pohodil do batohu a na sedadlo v aute. Pre tých neskôr narodených, len toľko – rastliny a kaktusy zaradené v ,,cites ,, sa nesmeli prevážať bez povolenia cez hranice a my sme si nevedeli predstaviť čo sa stane pri objavení litopsov  na hraniciach.

Ako sa skracovali kilometre k hraniciam zo Slovenskom  nám sa zvyšoval krvný tlak. Pri čítaní všelijakých článkov o tzv. záchranárskych akciách, pri ktorých boli zhabané, pardon zachránené ochranármi úbohé a týrané rastliny či zvieratá zo súkromných zbierok , dokonca aj ich časti a výrobky z nich, nám behal mráz po chrbte už len pri pomyslení ,aký kontraband to nesieme my. Nikomu, ale nevadilo, že takto ,,zachránené,, rastliny po čase strávenom v št. skladoch a kanceláriách / popri nedostatku kvalifikovaných pracovníkov pre konkrétny daný druh, čo je prirodzené / smutne zahynú, zabudnuté niekde v kúte….No a aj naši dobroprajní kolegovia v klube nás informovali / strašili / že colnici všetko prezerajú aj spolu z ochranármi. V tom to  krušnom období, preplnenom samými novými zákonmi, nikto poriadne nevedel ako to má správne fungovať , aby boli ochránené hlavne rastliny a nie buzerovaní ich pestovatelia…A že v ich domovine či už to je Amerika alebo Afrika atď. atď. domorodci so súhlasom vlády veselo decimujú prirodzené lokality , aby si mohli vybudovať cestu alebo vyčistiť pastviny pre svoje kozy. A tá sama vláda vás zavrie na tvrdo s radosťou za jeden kaktus v batožine. To by som ešte chápal aj keď tam nie je veľa čo na chápanie, ale nechápem ako môžu niekoho stíhať a nás, za to, že si kúpi rastlinku pre svoje potešenie a za svoje peniažky, niekde v hypermarkete . Neoznačenú, a keď, tak tam nájde len to, že je to črepníková rastlina. No, ale príde pán alebo paní ,, cites,, ku vám do skleníka a bude vám tvrdiť, že pestujete chránenú rastlinu a prinesenú z lokality. A vy ste neboli ďalej ako v Maďarsku… Tak sa tras , ty maniak kaktusársky! A neopováž sa, to nebodaj rozmnožiť, bez povolenia….!! Kde som sa to zase zatáral……Jaj, ja, hlava deravá.. Však sa píše rok 2007 !  No a zbytočne mi stúpol tlak, tak ako pred 15 rokmi tam v aute, pri ceste domov a nedopíšem ani tento príspevok / a sľúbil som ho Uršulke../

Pri príjazde k hraniciam sme mali malú dušičku. Počas kontroly dokladov som si ešte sebavedome pospevoval refrén s Gilanom – ,,Smoke on the Water ,,. No keď nás dali nabok a pristúpil colník pýtajúc sa ,čo máme na preclenie, vykoktal som niečo v tom zmysle že za čo ? a pre koho ? Však nie sú peniaze ?! / sedeli sme v novučičkom aute značky Opel Omega / Tak to som nemal hovoriť! ,lebo odstúpil od auta so slovami -,,vystúpte si a otvorte kufor,! No a sme v pr…. zamrmlal som tiež bielemu kolegovi – pašerákovi. Colníkove prvé slová pri kufri patrili samozrejme mne. Ako ináč! Pri mojej frizúre sa mu ani nečudujem.,, Čo máte v tom batohu“ ?,, Nič len špinavé prádlo“ zašeptal som. No a poď ho s paprčami dnu. Vôbec mu nevadili moje smradľavé ponožky. Rovno vyberal sáčky z litopsami. Nevdojak som sa pozrel na jeho zadok či pri tom nevrtí  chvostom ,bol ako policajný pes pri nájdení drogy. Až ho cuklo .,,A to je čo?“  v ruke držal lithops .Očičká vypúlil od šťastia. Bude že to pochvala…,,Ttto, tto , to sú živé kamene z Afriky“ vyliezlo zo mňa. Hneď som to oľutoval.,, Čo, z Afriky? Poďte so mnou!“-zaznel rozkaz. ,,Aj s batožinou!“  No a bolo to tu. V kancelárii sme museli všetko vyložiť na stôl –  Lithopsy, Pleiospilosy a euphorbie….  Z hrôzou som pozeral na vyfotené ,,drogy,, na nástenke , kde bola vyobrazená aj pekná  lophophora. Pozrel som dole na stôl. Ach jaj, však skoro všetky rastliny sa v niečom na ňu podobali….No a náš milý colník zatiaľ niekam telefonoval a pozeral pritom na litopsy. Zachytil som len -,, také ako štupel s nitkami, ale peyotl  to asi nebude“ Hihihihi chudák….. ,,Ochutnaj to,“ pomyslel som si. Druhý sa dôležito tváril a  preberal sa v rastlinách. ,,Prosím vás, nepomiešajte mi to !“ ozval som sa nesmelo. ,,Mám ich rozdelené podľa druhov“.,, Akých druhov?“ ozval sa ďalší múdro a tváril sa ako starý botanik / čo sa mu veľmi nedarilo. / Začal som mu vymenúvať druhy, ale po treťom som prestal . Bolo to zbytočné. Aj tak z toho bol ,na větvi…V miestnosti začalo byť tesno. Za pár minút sa tu zbehli asi tak desiati , neviem kto obsluhoval a kontroloval hranicu. Telefóny boli žeravé , auta veselo prechádzali aj s prípadnými pravými drogami na naše Slovensko…Mne už bolo aj do smiechu z tejto situácie. Začal som im s vážnou tvárou vysvetľovať, ako tieto tzv. živé kamene žijú v Afrike a že ich mám doma v skleníku asi tak okolo tisíc a že sú neškodné. Ako sa ťažko pestujú a ako sa prezliekajú – každý rok. Prečo ich zbieram a načo ich mám toľko, to som im nevysvetľoval, – zbytočne.. . S otvorenými ústami počúvali , potom  na mňa čudne pozreli a  krútiac hlavou sa pomaly rozchádzali. po svojom , asi do roboty . No podľa mňa aj tak tam nikomu nechýbali….

Po porovnaní , pre istotu s fotkami možných aj nemožných drogových prípravkov, čo sa pašujú, nám s krivým úsmevom podali doklady a kázali spratať rastliny zo stola. A aby sme vypadli. Nikdy nezabudnem na výraz / asi veliteľa / , ktorý vyzeral na starú komunistickú školu, ako neprítomne civí do prázdna…Už sa nedozviem, čo sa mu preháňalo v jeho zelených mozgových záhonoch .Asi už bol doma.  Pratali sme sa kade ľahšie aj s našimi ,,drogovými,, rastlinkami ,čím skôr, pokiaľ si to nerozmyslia a nezačnú prehľadávať celé auto, kde si hoveli ešte neobjavené, kámošové – ,,cites,, kaktusy…….

Be Sociable, Share!

•