Dračia rozprávka / alebo , ako to bolo na začiatku….a ako potom…. / – Adromischusy ,ako ich  nepoznáme….

„Porozprávam Vám jeden príbeh , ktorý sa udial už veľmi ,veľmi dávno jednému môjmu príbuznému….tento príbeh je z dávnych čias , keď sme ešte boli všetci slobodní a žili sme si voľne v ďalekej krajine nazvanej Afrika“ – povedal starý drak ,okolo ktorého bolo plno zoskupených a dychtivo čakajúcich malých dráčikov /čakateľov / ……

„Voľakedy dávno, keď som bol ešte len malý dráčik ´čakateľ´ a čakal som kedy nastane tá chvíľa – chvíľa života ,žili v skalných puklinách , jaskyniach , alebo na kopcoch plných skál, kolónie drakov. Vypĺňali priehlbiny ktoré vyhlodal čas, pomocou vetra a vody. Už po stáročia sa tam preháňal horúci vietor ,ktorý im robil spoločnosť .Nikým nevidené si vyplnené priestory starostlivo strážia a užívajú si slnko a vodu , ktorú im dodávajú bohovia z nebies , alebo rosu ,ktorá sa znáša ráno pred príchodom slnka. Povráva sa, že sú to slzy nočných víl ,ktoré ráno s príchodom slnka umierajú…Najavo to dávajú aj šakalie svorky ,ktoré ráno smutne a dlho vyjú…. Látky ktoré potrebujú na stavbu a výživu svojho drobného tela im dodáva hornina v ktorej žijú .Vietor im prináša z času načas lahôdky v podobe suchých častíc iného života , ktorý už zanikol. Nikdy sa nedozvedia ako ten iný život vyzeral a ako existoval , oni tam proste nikdy nevkročia…Ani im to neprekáža , však oni ani iný život nepoznajú a ani nepotrebujú. Spokojne si lebedia vo svojich kolóniách , vytvárajúc nové a nové časti svojich tiel , ktoré čakajú na vhodný okamih ,aby opustili svoje hniezdo.. Takto sa dostavajú o kúsok ďalej od svojej kolónie , ktorá im dala život. Vietor ich odnesie do inej štrbiny v hornine, do ktorej zapadnú. Dráčik ´čakateľ ´začína svoj samostatný život. Ešte nevie či to prežije – je tu sám ďaleko od svojich príbuzných vôbec ich nevidí a bojí sa….neuvedomuje si že je vlastne ,len pár metrov od svojej kolónie…Je slabý a smutný…Nevie čo má robiť, tak len túžobne pozerá na nový domov a skúma ho….Vlastne chcel by !!!Ale nemá ako?!!….Nechápe ako to robili ostatní , že vedeli kedy je v hornine vlhko a dychtivo načahovali k nim svoje nasávacie ústrojenstvá….Pomaly sa scvrkáva, slabne….Zrazu sa s ním niečo deje…z jeho malého a slabého tela sa pomaly vynárajú tykadlá a ohmatávajú horninu…..vnárajú sa do nej, ukotvia jeho telo a konečne sa napije …..a naje…. Pomaly si vytvára aj on svoje prvé malé spoločenstvo drakov , už nie je čakateľ , už je aj on drak….Jeho spoločenstvo je trochu odlišne od iných …Má tam viac potravy ,ktorú zase nemali jeho predchodcovia a aj menej svetla , tak sa trochu za nim načahuje…Jeho telo sa pomaly na to prispôsobuje a mení sa ….To všetko však trvá stáročia, ktoré draci nevnímajú …

Z ich spokojného bytia ich vyrušia sem tam ,len nespokojne pobehujúce štvornohé rohaté príšery, ktoré ich sem tam odnesú preč a zožerú…Alebo zvláštne dvojnohé , ktoré ich nezožerú , ale dychtivo vložia do papierového vrecúška……tu si drak odkašle a prehltne hrču…,,A kde ich odnesú , tie dvojnohé príšery??“ – ozve sa tichučký hlások jedného malého dráčika….,,Všetko sa dozvieš“ odvetí drak…..a pomaly sa zase rozhovorí ..

……Toto je už však iná kapitola života drakov. Podľa legendy sa už takéto draky nikdy nevrátia do svojej domoviny…Tak to sme vznikli aj my – Á-draci čo žijú uväznení v malých nádobkách… Po vysypaní z vrecúška sa vysilení draci pomaly preberajú z letargie a šoku z tmy a sucha.Ich nový domov nie je žiadna jaskynka či puklina v hornine , ale malý priestor krabice so zeminou, ktorá vôbec nechutí ako tá doma. a ani necítia horninu do ktorej by sa ukotvili. Však nemajú ani prečo…neveje tu žiadny vietor.!!! Z príchodom rána čakajú na slzy umierajúcich víl ,aby ich posilnili, no nič….ani zavýjanie šakalov tu nepočuť…Len zvláštny hukot, ktorý sa ozýva za zvláštnou stenou za ktorou je aj slnko. No darmo k nemu nastavujú tvár, ono im nič nedáva…Len skúpo ohrieva ich hladné telá. Tak sa snažia vysunúť telo za ním a dychtivo posúvajú korienky hlbšie do pôdy , či sa nenapijú ako doma. Nič!! Tak, len ticho a smutne čupia , čakajúc čo bude. .Pomaly sa menia na úplne inú formu života na akú bol zvyknuté doma….Zrazu ,keď driemu v polovici dňa a je najteplejšie, dostanú takú vodnú sprchu akú ešte nezažili. Zľaknú sa tej zmeny aj studenej vody že v šoku sa zabudnú napiť .Voda tak rýchlo ako prišla aj odišla a ostala len dole kde korienky nedočiahnu. Sú zmetené ,lebo nikdy sa to doma nestalo, aby v tej najväčšej horúčave , keď oddychovali pršalo…Skúšajú sa poobzerať po ostatných drakov čo ich tak isto uniesli. Niektorí sú na pokraji vysilenia. Po čase , keď prežili len tí , ktorí sa vedeli prispôsobiť, takým to podmienkam a cudziemu slnku, sledujúc ako ich úbohí druhovia hynú , bez toho aby ešte zazreli svoju rodnú puklinu či jaskyňu , sa prispôsobili aj návalom potravy . No jedno čomu sa nevedeli prispôsobiť, boli malí „zlí škriatkovia ,, čo čakali len na to , keď sa im poškodí pokožka, alebo kúsok tela , aby mohli vniknúť do nich a pomaly ich zabíjať. Darmo potom dostávali nechutné obranne látky od dvojnohých bytostí. Niekedy už bolo neskoro a hynuli, rozložení na hnijúcu kašu. Doma by sa im to nestalo, tam ich ochránilo slnko a horúci vietor , ktorý zlých škriatkov odháňal.

Z nás ktorí sme sa prispôsobili sa stali celkom iní draci ako sme boli …Telá sa nám premenili , načahujúc sa za slnkom a pre množstvo vlahy , ktorú nám dávali sme boli ,tuční ,neforemní a náchylní na každú chorobu….proste – Á-draci …

Takto by sme mohli počúvať starého Á-draka naďalej , no stále by sme sa toho veľa nedozvedeli. Tak sa prenesieme z rozprávky do skutočnosti ,do krajiny, kde Á-draci žiju do dnes. Je to rozsiahla oblasť Južnej Afriky kde rastu spoločne z inými sukulentami. Nebudem tu rozvádzať celý botanický rod týchto nádherných miniatúr. Adromischusy – Á-draci ,ako ich z obľubou voláme spoločne s kámošom a priateľom drakom Korkom….sú nevyspytateľné, čo do rozmanitosti tvarov listov , ako aj farieb. V súčasnej dobe sú zaradené do 5 sekcií , v ktorých sa podľa kvetnej koruny a jej tvaru zadeľujú jednotlivé druhy. Takto ich aspoň môžeme zaradiť, pokiaľ máme k dispozícií kľúč od pána Tolkena a nevieme meno svojej rastlinky. No niekedy sa tak zamotáme že zabudneme aj ako sa sami voláme. Najlepší príklad je druh adr. marianiae . Tu nestačí že nám vykvitne a celkom nám aj sedí kvet danej rastlinky, no je dobre poznať aj lokalitu , lebo podľa nej sa môžeme lepšie orientovať .Vôbec sa už nedá jednoznačne určovať podľa farby a tvaru listov, hoci je to celkom správny smer. Na to sa dalo spoľahnúť, tak pred 10 -15 rokmi , keď bolo v zbierkach len pár druhov, no teraz to nie je možné …len ja sám mam v zbierke okolo 150 druhov a ich foriem a mám čo robiť aby som ich rozpoznal. Celkom sa mi však pozdáva myšlienka draka Korka , nezbierať adromischusy podľa druhu , ale podľa lokality ,čísla zberu ,farmy ,alebo kopca , kde rastú a pod. Vyhneme sa tak prepisovaním ceduliek a máme pokoj. No samozrejme páni botanici majú na to iný pohľad. To my len tak, aby to bolo ľahšie pre nás zberateľov.

Skúsme si tu trochu rozobrať napríklad adromischus cooperi . Notorický známy druh ,pestovaný, možno v každej zbierke. Je známy aj ako adromischus feastivus. .Sám mam dodnes jednu rastlinku, pod tým menom a stále ho nevieme zaradiť – presne !!!,len jedno vieme , že cooperi to nie je!!! Ďalšie synonyma sú :adromischus pachylopus, a.cuneatus, a. halesowensis ,tu je nutne podotknúť že je to samostatný druh.

Adromischus cooperi patri do sekcie č.5 / Longipenulanti / Kultivácia nie je vôbec problematická . Jeho sfarbenie pripomínajúce prepeličie vajce , láka čoraz viac milovníkov sukulentov ,aby ho vlastnilo. Jedno je ,ale nutne! Aby vyniklo jeho pekné sfarbenie listov , je potrebné ho pestovať na slnečnom stanovišti. Inak sa jeho výrazne, tmavo bordové zafarbenie zmení na zelené. A to by sme prišli o tú nádheru ,ktorá je mu daná , prírodou. Vyskytuje sa v dosť vysokých nadmorských výškach oblasti Graaf Reinet,Zuurberg a Queenstownu. Rastie v štrbinách skál južne orientovaných kopcov , niekedy aj v tieni inej vegetácie, všade okolo Grahamstown až k Nieu Bethsda. V minulom storočí sa pestovalo mnoho foriem no pomaly zanikali. Až pred nedávnom boli nájdené divoké formy pánmi Lavranosom, Hammerom a Bruynsom. Tieto formy sú rozdielne hlavne tvarom a dĺžkou listov. V obidvoch prípadných menách feastivus a cooperi ide hlavne o rozdiely, kde u feastivusiek sú listy dlhšie a zužujú sa ku konci , ktorý je na vrchu všelijako pokrútený, pričom cooperi ma listy hrubšie, kratšie a koniec troj – uholníkového listu sa zužuje k stonke . Ich spoločným základným znakom je mozoľnatý a mierne zvlnený okraj hrubých listov 1 -5cm dlhých a 1,5 – 2cm širokých až sploštených ,zelený lesklý podklad listov z tmavo purpurovými škvrnami nepravidelne rozhodenými po celom liste. Kvety vyrastajú na 24 -40cm dlhej stonke a majú bledú korunu z jednokvetnými plodnými listenami. Okvetne plátky sú ružové až červené smerom ku špici.

Na páru fotkách si môžeme potvrdiť ich rozmanitosť v tvare listov.

Be Sociable, Share!

•