Sekcia  č.4 – Incisilobati.   Naposledy som myslím sľuboval , že sa zakusneme do sekcie č.4 – Incisilobati. / Uitewaal , Nat.Cact. Succ J. 7 : 70 / 1952 / čiastočne Tolken,Bothalia 12 : 388 / 1978 / – chybne ako Inscisilobati No a nie som sľubotechna tak sa do  toho pustíme. Táto sekcia ,alebo skupina dráčikov pozostáva  z druhov –  Adromischus inamoneus, A. mamillaris, A. maculatus, A.maximus, A. sphenophyllus a A.triflorus. Do tejto sekcie by podľa kvetu mal patriť aj druh, alebo dráčik, rozširovaný pod menom A. halesowensis, ktorý bol označený von Poellnitzom ako A. cuneatus . No Tolken ho zas priradzuje  k druhu A. cooperi. K tejto polemike sa ešte vrátime, lebo sme o tom dosť diskutovali s pestovateľmi / medzi inými aj s p. Cokom  Grootscholten z Holandska / ,že je to dosť možný prírodný hybrid, medzi A.sphenophyllus a A. cooperi , lebo sa aj v prírode prelínajú v okolí Grahamstownu. Celá táto skupinka rastlín sa vyskytuje na juhovýchodnej strane kontinentu vo Western Cape a Easten Cape , hoci podľa niektorých botanikov by sa mala preskúmať ešte časť Greet Karoo a už spomínanej Easten Cape. Určite by nás keby nás drakobijcov veľmi potešilo, keby nám  do zbierky pribudli nové formy.  Aspoň mňa áno…. Kvety tejto sekcie majú korunu s valcovitou trubkou, prevažne zelenou, lupene kopijovito trojuholníkové zo začiatku roztiahnuté, postupne zakrivené pozdĺž trubky ako dozrievajú, ale nezvrašťujú sa celkom, ako v iných  sekciách. Sú biele až do ružova, niekedy s tmavšími až  fialovými  líniami po zahnutých okrajoch. Prašníky sú vnorené , nevyčnievajúce. Ako prvý druh je dosť málo známy a to A.inamoenus / Tolken, Bothalia 12 : 388 ( 1978 ) ; FL. Southern AFR. 14 : 54  ako synonym  Cotyledon rhombifolia sensu  Schonland  & Baker fil.  J. Bot. Lond. 40 : 92 ( 1902 ) čiastočne.       Meno draka A. inamoenus – nepekný, podľa mňa vôbec rastlinku nevystihuje. Ona je vlastne tak zvláštne obyčajne nezaujímavá – / nepekná / až je zaujímavá. Ono z pár rastlín, ktoré máme v zbierkach to ale vôbec nemôžeme posúdiť . Prakticky všetok  materiál, ktorý existuje / alebo doteraz existoval nazbieral Derek Tribut. V tejto dobe už materiál zbiera viac drakobijcov a druh sa našiel ďaleko na západe v Cloetes Pass, blízko Herbertsdale. Celkovo je jeho pôvodná lokalita udávaná z provincie Eastern Cape, z hôr pri Grahamstown a potom v blízkosti Willowmore. Rastie na bridlicových skalných výbežkoch. Rastlina vytvára rozvetvený kmienok až 20cm vysoký, roztiahnutý do šírky, lebo jeho listy sú dosť  veľké a ťažké. V kultivácii som to ale veľmi nepozoroval, skôr je nižší ako vyšší. Tolken si myslí, že práve pre jeho neatraktívne listy nie je tak rozšírený a ani nie je veľmi hľadaný v oblastiach kde sa nachádza. Listy sú popisované ako 20 – 28mm dlhé a 15 _ 20mm široké, lopatkovité ,klinovitého tvaru s mozoľovitým okrajom nad stredom listu. Farba sa pohybuje medzi šedo zelenou až hnedou bez nejakých výrazných škvŕn . Preto asi tá nezaujímavosť, ale to závisí od uhla pohľadu . Súkvetie je asi 20 – 30cm vysoké , šedo zelené . Koruna je šedá až zelená , okvetné listene sú biele. Niekedy môžu byť slabo ružové s tmavšími okrajovými linkami. Ja len dúfam, že niekto nájde novú formu a vyvráti túto nepeknú fámu o nezaujímavom ,nepeknom drakovi. Z pestovania toho veľa nenapoviem – mám ho krátko , ale nerobí žiadne problémy/ zatiaľ / . Pochopiteľne je na mieste  opatrnosť pri zálievke, ale podľa veľkých listov by mal prijať dosť vody a nemalo by mu to robiť veľké problémy. Samozrejme ,,přiměřene,, ako vravia naši bratia Česi. Ďalším jedným z nádherných drakov je Adromischus mamillaris ( Linnaeus fil.) Lemaire,Jard Fleur.2,Misc.60 (1852) synonymá , Cotyledon mamillaris  –   Linnaeus fil. Suppl.242 (1782) Cotyledon mammillaris – Thunberg, Prodr.83 (1794) Cotyledon mammillaris – FL.Cap.end Schultes 397 (1823)Adromischus filicaulis   – P:C: Hutchinson, Cact. Succ.J. (US) 25 (1): 3-5 (1953) Adromischus mammillaris – C.A. Smith, Bothalia, 3:630-631 (1939) Adromischus mammillaris – Tolken,Bothalia 12:382,388 (1978) a FL.Southern Afr.14:52 (1985) popis chybný. Chybný preto, lebo slovo mamillaris je odvodené od slova mamilla – bradavka  a to znamená, že mamillaris  - v tvare bradavky.   Je to vytrvalá rastlina , riedko rozvetvená a niekedy má aj poliehavú stonku. Dĺžka stonky je do 15 cm, s vláknitými korienkami. Listy sú šedo zelené, niekedy zafarbene do hneda , obvykle / až na výnimky / ,bez tmavočervených škvŕn ,či bodiek ,čiarkovité ,kopijovité , 20 -40 niekedy až 50 mm  dlhé , 5 – 11 mmširoké , príkro klinovité, špicaté , ľahko stlačené až skoro kužeľovité, s tvrdým okrajom len na vrchole listu. List v priereze by mal byť okrúhly. Kvetenstvo je šedo zelené  , 25 -35 cmvysoké s 1 až 3 kvitnúcimi plodnými listeňmi. Koruna je šedá až zelená , korunné cípy biele ,často sú zafarbené do ružova s fialkovými linkami pozdĺž okraju.     Podľa Tolkena je A. mamillaris pomerne vzácnym druhom z východnej časti Little Karoo, východne od Calitzdorpu. Druh je Tolkenom považovaný za omnoho bližšie príbuzným s A. triflorus ,/ ktorý pochádza tiež z tejto oblasti a bol mladým Linnaeusom pôvodne popísaný aj v rovnakom čase / , ale podľa všetkého Tolkenom popisovaný druh nebude, len úzkolistou formou ,inak veľmi premenlivého druhu A.triflorus , hoci nevytvára typické zakrivené pupene pre náš popisovaný druh A.mamillaris      Bryan Makin , ktorý preskúmal krátko túto oblasť veril, že Tolken získal ten pravý druh a aj potvrdil ,že to čo našiel v tejto oblasti, boli práve popísane rastliny. Tie aj niesli jeho zberové číslo BM 421 a č. Liebenberg 6159 , udávané z okolia Calitzdorpu. Ale!!! toto zberové číslo bolo pridelené Tolkenom k A. triflorus . Rastlina je podobná  jeho popisu k A. mamillaris a spojenie s A triflorus je zdôraznené  potom, čo označenie A.triflorus  / aj keď ako A. procurvus /  , bolo asi vytvorené len Liebenbergom. Druh, ako taký, je udávaný z východnej časti Little Karoo, východne od Calitzdorpu ,kde rastie na nízkych štrkovitých svahoch. Podľa iných zberateľoch, C.A. Smitha aj v rokline Bokkeveld medzi Oudtshoorn a Montagu Pass ,ale aj na kopcoch podobným Karoo ,blízko Robertsonu   /Galpin 10334 / ,no a podľa Liebenberga aj na kopcoch blízko Ladysmith. Tento druh je pomerne vzácny v zbierkach a už aj jeho identifikácia robila a aj robí dosť veľké zmätky medzi botanikmi študujúcimi tento druh. Prvý krátky popis mladým Linnaeusom hovorí, že listy sú striedavé, tiahlo kužeľovité, hladké, kvety striedavo stopovité – a ??? to bolo všetko!!!. Potom už nasledoval popis v r. 1974, Thunbergom, ktorý ho  urobil komplexnejší a pridal, že stonka je poliehavá a zakoreňujúca. A tu som zase zmätený ja… /pozn. autora /… Listy sú jednostranne usporiadané , špirálovité, podobné bradavkám, špicaté po oboch stranách a okrúhle. Ako oblasť popisu udával okolie Olifantsband ,čo Tolken určil ako oblasť blízko Calitzdorpu. Tak ani niet divu, že si mnohí autori potom splietli tento druh s A.filicaulis , hlavne s  ssp marlothii , čo nás až tak neprekvapuje / po prvom Linneausovom popise /, lebo sú si podobné a  dokonca sa aj v prírode výskytom prekrývajú. Hoci A.flicaulis ssp marlothii skoro nikdy nemá / až na pár výnimiek /  stojaté listy smerom nahor a A.mamillaris ich má. Táto popletená situácia vládla do vtedy, pokiaľ Tolken nepreskúmal podrobne Thunbergov holotyp , /uložený v Herbariu Uppsala / a podal správu : ,, že nebolo možné tento druh presne ustanoví, lebo sa do Európy dostával do tej dobe už viacej rozšírený druh A.filicaulis.“   Pri dodržaní hlavnej zásady tj. pestovanie v minerálnom a priepustnom substráte pri striedmej zálievke sa tento druh pestuje veľmi ľahko. V horúcich letných dňoch a uprostred  zimného obdobia  ho držíme úplne na sucho, až sa listy celkom zvraštia. Hlavná doba zalievania je na jar a na jeseň. V zimnom a chladnom období je na mieste  predísť hubovým chorobám a škvrnám na listoch , preventívnym postrekom , Dithane M 45  a dobrým vzdušným a slnečným stanovišťom. Až potom vynikne peknou farebnosťou listov a zdravým rastom. Ďalším nádherným a nemálo zložitým / v popisoch aj v identifikácii  / je Adromischus maculatus ,  ( Salm -  Dyck )  Lemaire, Jard. Fleur. 2, Misc. 60 ( 1852 ) ; Illustr. Hort 7, Misc 70 ( 1870 ) ; Salm – Dyck, Obs 5 ( 1820 )  ako Cotyledon maculata; Haworth Rev. Pl. Succ. 21 ( 1821 ) tie6 ako Cotyledon maculata; De Candole, prodr. 3 : 398 ( 1828 ) ako  Cotyledon maculata ; Shonland & Baker fil., J.Bot.Lond. 40 : 92 ( 1902 ) ako Cotyledon maculata Synonyma ako Cotyledon alternans Haworth, Suppl.26 ( 1819 ) nie Vahl; a Adromischus rhombifolius sensu C.A. Smith, Bothalia 3 : 625 ( 1939 ) nie ( Haworth ) Lemaire. A.maculatus a hlavne jeho farebná forma je obzvlášť obľúbená medzi sukulentármi skoro tak ako A.cooperi medzi laickými pestovateľmi kvetov. Pestovatelia si ho obľúbili  hlavne pre pekné farebné fialové škvrny  na listoch, preto bol aj zamieňaný za A.trigynus, ktorý rastie vyššie, až okolo Northern Cape . Skôr je podobný a dokonca príbuzný s A. sphenophellus, ktorého  listy sú skôr dlhšie ako širšie. O tomto veľkom drakovi však  budem písať inde.

Pokiaľ máme pravého ,,bodkovaného ,, čo je preklad slova maculatus, doma v zbierke je veľmi nenáročný a jeho bohato rozvetvené stonky z robustnými listami pôsobia veľmi efektne. Samozrejme pokiaľ majú dosť slniečka, vyniknú ich červené škvrny, ktoré sú poväčšine v hornej polovici listu. Jeho rast je pomalší ako napríklad A. cooperi , ale pokiaľ už narastie, pôsobí impozantne a je viditeľný v zbierke. Pôvodné rastliny boli zbierané v divočine JV Robertsonu. Rastú na vysoko položených severných štrkovitých svahoch. A. maculatus je dosť rozšírený  v na sever situovaných, slnečných svahoch viacej na východ v Kogmannskloof , pri Montagu. Niekedy je dosť ťažko rozlíšiť menšie formy od A.triflorus , ktorý však nemá mozoľovitý okraj listu priamo cez celý okraj listu. Okrem toho existujú aj ku podivu formy z juhu Princ Albert, ktoré sú úplne bez škvŕn a tie formy sú práve podobné už s vyššie spomínaným A. sphenophyllus, ktorý tiež patrí do tejto sekcie. Druh je popisovaný ako rastlina, ktorá vytvára stonky dlhé asi 15 cm, niekedy poliehavé, vetvené do šírky s vláknitými korienkami. Listy sú sploštené / v suchu až vrásčité pozn. autora / s mozoľnatým okrajom okolo celého listu. Toto je dobrý a užitočný rozpoznávací znak od podobných druhov. Základná farba listov je zelená až šedo hnedá s tmavými purpurovými bodkami. Tvar listov v popise je udávaný ako opak vajcovitý až opak kopijovitý, 30 -70mm dlhými a 20 -35mm širokými, prevažne strmo klinovito zakončene k stonke.  Vzácnejšie zvyknú byť aj okrúhle ,tupé, alebo špicaté. Kvetenstvo je 20 – 30 cm vysoké šedo zelené, plodne listene každý s jedným, maximálne dvoma kvetmi. Koruna je svetlo žltá až zelená. Kvetné lístky bledo ružové z okrajom do fialova. Druh je udávaný z vysokých polôh v Langeberg Mountains z okolia Worcersteru severne od George. Rastie obvykle na severných skalnatých úsekoch na vyšších svahoch. Nachádza sa aj  pozdĺž Swartberg Mountains pri Princ Albert až po  Willowmore a severnej strane Great Karoo, blízko Beaufort West. Uitewaal našiel rastliny tohto druhu  pri University Stellenbosch, ktoré boli zbierané v Bonnievale / SUG 6889 / a v oblasti medzi Steinkopf a Breekpoort  / SUG 6079 / hoci tieto posledné nálezy sú dosť spochybňované, pretože toto je už oblasť výskytu A. alstonii. Ale to ukáže až čas a dlhšie pestovanie a porovnávanie obidvoch druhov navzájom.

Be Sociable, Share!

•