Sekcia č. 5  Longipedunculati – Balamuta menom Adromischus Marianiae N.1.

/ Marloth / Berger. Nat. Pflanzenfam. Edo. 2, 18a: 416 v roku 1930 ; Marloth, Tran S Afr. Phil. Soc 18 : 47 ( 1907) ako Cotyledon marianae ; Schonland, Rec Albany Mus 3 : ( 1915 )  ako Cotyledon marianae. Nakoniec von Poellnitz ( 1940 ) ; Tolken , Bothalia ( 1978 ) ; Pilbeam ( 1981 ); Tolken Fl.Southem Afr. 14: 57 ( 1985 ) a Cactus File ( 1991 )  ako Adromischus marianae , ako aj dodnes ostalo. Dokonca jeho pôvodný pravopisný názov , ako ho popisovali,bol marianae. No nakoniec, to bolo nesprávne a správne je marianiae. Spôsobil to nesprávny pôvodný odpis popisu.

Tento nádherný dráčik , čo do farebnosti,tvarom listov a ich farebnosťou, patrí medzi skvosty v celom rode. Botanici a nielen oni, ale majú z neho ,,dobre,, pomotanú hlavu. Hoci sú aj iné druhy adromischusov, ktoré su svojou jedinečnosťou nádherné ostávajú verejnosťou, ale že úplne, nedocenené. Samozrejme,  ako zákon pána Murpyho káže, tie  najkrajšie sú aj najťažšie udržiavané v kultivácii. Vôbec nepatria do rúk začiatočníkom. Niekedy aj dlhoročným pestovateľom drakov, im zničoho nič uhynú a stane sa z nich len zapachájuca kôpka zhnitých listov , dosť špecifyckého zápachu. Nič ale  tomu  nenasvedčovalo deň , čo !! deň !!  páru hodín, pred tým, žeby mu niečo bolo….Aj zakoreňovanie z lístka  je niekedy veda. Niektoré druhy po vytvorení prvých korienkov zastanú, alebo začnu vytvárať zásobnú hľuzu a až potom novú rastlinku. Pokiaľ do vtedy vydržia. Niektore lístky nepustia korienky vôbec, alebo sa im uráči vytvoriť ich až niekedy po roku. Môj celkom prvý  ,,mariak,, bol typický dlholistý, ako ho my nazývame Adromischus Clanwilliam , ktorý je aj považovaný, ako typová rastlina z okolia mesta Clanwilliam a Vrendalu. Rastie v priesmyku Pakhuis Pass. Existuje viacej týchto foriem s nádhernými, zvlnenými hranami okrajov nových listov. Jeho farba prechádza z modrozelenej cez červenú až po oranžovú. Osobne mám v zbierke zo 5 typov, ktoré mi nevýrabajú , žiadne ,,podstatné,, problemy pri kultivácii. V poslednom čase sa ale z Azie a USA objavujú zaujimavé buď kultivary, alebo čo je lepšie, nové zbery z Afriky.

Marlothov typový popis pochádza z rastliny s Cape, Clanwilliamsu / Marloth 3489 / . Vytvára hľuznate korene / čo je typický znak celeho druhu a je to možno aj jeden z mnohých dôvodov ich úhynu ?? / Z nich vyrastá kratučký , hrubý kmienik z ktorého rastú vláknite korienky. Listy sú hladké šedozelené pokryté tmavými červeno hnedými škvrnami, eliptického, vzácne kopijovitého  tvaru  35 – 60 mm dlhé až 10 mm široké, tučné s mozoľnatým, okrajom smerom od stredu po špičku, niekedy ale prechádza cez celý list, hlavne na typovej rastline od Clanwillamu. Kvetenstvo je až 35 cm vysoké šedozelené zo silným peľom, plodne okvetne listky majú každy 1 – 3 kvety, koruna je slabo ružová až biela Vyhľadáva dosť tienisté miesta v priesmykoch v  Pakhuis Passu, pod inými vyššími kríkmi. Smerom na východ k Uitspanskraal v údoli  Biedow Valley, bol nájdený typ s nádherným modro zeleným listom. / Asi ho mám , len že bez lokality / Formy z Vredendalu sú síce podobné typovej rastline vzhľadom, ale mozolovitý okraj listu sa nešíri pod hornu polovicu  listu. Zato formy okolo Klaweru sú zase podobné obidvom formam aj s Clanwilliamu aj z Vredendalu zo zrejmého dôvodu, lebo lokalita je medzi obidvoma náleziskami.

Celá polemika okolo tohto dračika a vôbec, celkového druhu, ako takého je veľmi problematická. Pokiaľ by sme sa mali orientovať podla p. Tolkena, tak on priradil k celemu druhu v tom čase ešte samostatné druhy ako Adromischus alveolatus, A. antidorcatum, A.blosianus, A.geyerii, A. hallii, A. herrei,A. kubusensis…čo je jednoduchšie, hoci ich vzhľad nie je vôbec tak jednoznačný ako napríklad u  A. cooperi , alebo A. cristatus,  lebo ich výskyt foriem sa čiastočne prekrýva a iba ony rastú z celej sekcie Longipedunculati  na dolnom juhozápadnom  pobrežnom cípe Namíbie a v západnom a severnom ,,Kapskom,,   páse v JAR.

Formy rozširované pod menami A. marianiae ,,tangua,, a A. marianiae ,,little spheorid,, hoci sú nezameniteľné svojim vzhľadom, nie su považovane zatiaľ ani ako botanický taxon a ani ako kultivary. Tu je potrebné ešte hlbšie skúmanie. Myslím si že celý tento ,,veľrod,, by potreboval hlbokú revíziu. Ten kto sa na to podujme má moju hlboku pokoru a obdiv.

Tentoraz nebudem zachádzať do bližšieho rozoberania foriem, typov či podľa Tolkena alebo Pilbeama / hoci maju podobný názor, ale v skratke si povieme typické úskalia pestovania marianiek. Tým som nemal na mysli päť cípu voňavú rastlinku , tvoriacu šišky…..Ako väčšina drakov sú to vyložene zimné / tým nie je myslené zimné oblečenie / rastliny. To znamená že hoci rastú v oblastiach či so zimmnými , ale aj letnými zrážkami, preferuju rast práve v týchto zimných mesiacoch. Je Mikuláš, ked toto píšem a blížia sa Vianoce. Už sa tešim ,lebo som si u Ježiška objednal pár pekných drakov so Španielska. To je všetko pekné , ale musíme žiť prinajmänšiom aspoň vo Francuzku ,alebo na Balkáne, pokiaľ nemáme v doklade ako občianstvo JAR, tak sa musíme len smutne pozerať na to, ako naše rastlinky zastavuju rast. Ešte južné Slovensko a Morava je na tom dobre a pokiaľ máme skleník, kde po cele dni svieti slnko / skoro nemožné / tak je to očeň dobrooo. Inak ich musime zasušiť , ale pokiaľ máme v zálohe z jedného druhu dosť rastlin tak môžme jednu vybranú bedničku sem tam poliať, ale aby stihol substrát vyschnúť min za dva , tri dni ,  /zase nemožné / lebo inak bednička poputuje na kompost. Ako substrát už výhradne aspoň pri mariankach použivam sopečný tuf, zmiešaný minerálnym štrkom s prímesou Lytovskej rašeliny. V samotnom tufe by rastliny chradli, hoci to niekto takto pestuje. Tu samozrejme treba potom hnojiť a toho sa ja bojím. Preto Lytovska rašelina, obsahuje stopove prvky hnojiva. Raz som hnojenim pozabíjal plno už dospelých rastlín. Niečo o umiestnení. Skúšal som aj  letnenie po širákom, pri ktorom niektoré druhy veľmi prosperuju. Pri mariankach to , ale neodporúčam. Mám ich sice vonku ale pod prístreškom a v polotieni, ovieva ich ešte ventilátor a sú chránené v odpoludňajšich horúčavach čerešňou. Aj mne sa pod ňou dobre sedí , pri ovlažovaní sa nápojmi. V letných horúčavach nesmu dostať ani kvapku vody, ani presádzať . Vôbec sa s nimi netreba zaoberať ani ich vyberať, dokonca rozmnožovať oddelovanim hľuznatých korienkov. To až na jeseň, alebo skoro na jar, ked sa predlžia dni a je viac slniečka. Jedine kontrolujeme či náhodou nehnije stonka. V zime čo najvyšie , kde je najviacej svetla a tepla. Samozrejme aj v tomto veľrode sú výnimky.Ale o tom až na budúce.

Boris Bokotej, Baška 1114,  bogo.bokotej@gmail.com

Be Sociable, Share!

•